Dokiaľ dýcham, spotrebúvam kyslík a produkujem kysličník uhličitý. Dokiaľ dýcham, môžem zachraniť aspoň jeden strom, ktorý to robí naopak. Pokým dýcham, môžem poskytnúť umelé dýchanie na záchranu života. Pokým dýcham, mám možnosť niekomu život zničiť, niekedy stačí jedna zľahka vydýchnutá veta. Dokiaľ dýcham môžem sa usmievať na neznámych okoloidúcich, dokiaľ dýcham, môžem každý deň vynadať pomalej predavačke.
Kým dýcham, môžem sa rozhodnúť a niesť za rozhodnutie zodpovednosť. Kým dýcham môžem sa rozhodnúť, že zodpovednosť za svoje rozhodnutia neprijmem.
Kedy sa vlastne človek zopsuje? Keď činí zlé rozhodnutia, alebo keď sa rozhoduje pre zlé činy?
Pre koho vlastne má byť skutok dobrý aby bol dobrý?
Strhnem babku spred idúcej električky a ona, živá a zdravá príde domov, sadne ku kuchynskému stolu a dopíše dvadsiateôsme anonymné udanie na suseda, ktorý jej v päťdesiatomšiestom nepomohol s uhlím do schodov a ktorý už po dvanástej domovej prehliadke bol prvýkrát hospitalizovaný na psychiatrii.
Aká je dobro-zlová bilancia môjho činu?
Zastrelím otca šiestich detí, ktorý bude chcieť podrezať mňa, otca jedného dieťaťa, kvôli trom tisíckam v peňaženke.
Aké bude vzájomné saldo?
Zakiaľ dýcham, môžem zostať bez vierovyznania a denne bojovať s pochybnosťami o hodnote svojich rozhodnutí, pretože mám len tušenie pravdy a krehké ľudské svedomie. Zakiaľ dýcham môžem sa stať kresťanom a získať konečnú autoritu v otázkach dobra a zla. Zakiaľ dýcham môžem sa stať buddhistom a odosobniť sa od všetkých rozhodnutí, zodpovednosti i svedomia.
Zakiaľ dýcham môžem.
Dokiaľ budem dýchať nedozviem sa ktoré z mojich skutkov zanechali pozitívnu a ktoré negatívnu stopu. Kým nedodýcham, budem sa musieť spoľahnúť, že ma moje svedomie a intuícia, alebo viera, alebo odosobnenosť udržia v plusovom pásme.
Keď dodýcham, už nič nenapravím.
Dokiaľ dýcham, dúfam ...
